Ako ste sa dostali k jazdeniu na koňoch? Hneď sa vám tento šport zapáčil? Bola to láska na prvý pohľad?

Kone som milovala od malička, vždy ma na nich niečo fascinovalo. Urobila by som aj nemožné, aby som mohla byť v ich blízkosti, aj preto som mala málo priateľov a ľudí, ktorí rozumeli mojej vášni a tak je to aj dodnes. V čase, keď som ja začínala s koňmi neboli také možnosti ako dnes. Začala som veľa jazdiť v prírode, čo som si zamilovala a dostala som možnosť si vyskúšať tento šport, ktorému sa venujem dodnes (vtedy bol u nás naozaj iba v začiatkoch). Začala som na požičaných koňoch, potom 6 rokov to bola moja profesionálna súčasť práce a momentálne máme vlastný ranč a jazdíme na koňoch, ktoré sme si už sami vychovali a natrénovali.

Lákali vás aj iné športy?

Z jazdeckých športov som sa venovala nejaký čas ešte westernovej drezúre, ku ktorej sa chystám časom vrátiť. Z ostatných športov rada lyžujem, ale vždy ma veľmi lákalo horolezectvo (tomu sa venuje môj brat).

Kde vás nájdeme, poprípade ponúkate možnosť návštevy koníkov aj s deťmi?

Náš ranč je v katastri obce Košťany nad Turcom v lokalite Kostolište. Je to krásne miesto s úžasnými výhľadmi na naše pohoria. Pre verejnosť už ranč nemáme otvorený, poskytujeme len ubytovanie v našich dvoch útulných apartmánoch. Kontakt s koňmi je u nás možný len pre ubytovaných hostí alebo klientov, ktorí po dohode prídu na terapiu s našimi koňmi (zväčša sú to športovci, ktorí sa venujú iným športom). Je to tá najúčinnejšia metóda ako rozvíjať svoju intuíciu, sebavedomie a svoje schopnosti.

Organizujete aj detské letné tábory?

Organizovali sme tábory pre deti 4 roky aj zážitkové soboty, ale momentálne už na tieto aktivity nemáme vhodné kone a ani čas popri našom náročnom športe. Museli sme si stanoviť priority.

Nezabudni si prečítať aj článok o Lucii Hrivnák Klocovej – úspešnej olympioničke z Turca

Popíšte nám váš jazdecký tím. Ako sa môže obyčajný človek, dieťa dostať k
profesionálnemu jazdeniu?

Náš tím nie je veľký aj z dôvodu náročnosti tohto športu. Klub máme riadne registrovaný pod národnou federáciou – Slovenskou jazdeckou federáciou ako občianske združenie a predsedom je otec našej najúspešnejšej jazdkyne Alexandry Vladárovej. Ja a môj manžel sme trénermi, jazdcami, sponzormi, chovateľmi a všetkým, čo je potrebné okolo našich koní urobiť a zabezpečiť. Do tímu ešte patrí Viktória, ktorá tiež aktívne jazdí a venuje sa vytrvalostnému aj westernovému jazdeniu. Sme tak malý tím, ale celkom úspešný a našim mottom je: „Jeden tím, jedna rodina!“

 

Dnes nie je taký problém sa dostať do jazdeckého klubu ako kedysi, akurát odporúčam si vybrať klub s profesionálnym prístupom a trénerom. Ja som zástanca prístupu, že najprv treba koňom rozumieť, vedieť sa s láskou a obetavosťou o kone postarať a potom až začať jazdiť. Mal by to byť dlhý proces a s koňmi je potrebné tráviť naozaj veľa času a vybudovať si u nich dôveru.

Vaša najmladšia jazdkyňa Saška je veľmi talentovaná, vedeli ste od začiatku, že
z nej bude taká hviezda?

Saška k nám prišla náhodou s kamarátom do detského tábora a po skončení chcela u nás veľmi ostať. Profesionálne plávala, ale veľmi ju to nebavilo a kone ju očarili ako mňa v detstve. Najprv len pomáhala a pracovala a na svoju prvú vychádzku do prírody sme ju zobrali v zime, keď bolo -15 stupňov a strašne fúkalo, ale ona bola aj tak nadšená. Všímala som si, že je nesmierne citlivá ku koňom a na dieťa neskutočne trpezlivá a pokojná a  začala som sa jej venovať. Saške nikdy nevadilo počasie, nikdy sa na nič nesťažovala a vždy urobila, čo sme jej povedali a plakala len vtedy, keď sa jej niečo nepodarilo a potom na pretekoch vždy, keď úspešne prejde cieľom. Trávila s nami a koňmi veľmi veľa času (dokonca aj dovolenky) a ja som cítila, že bude z nej športovec, ale nielen ten, ktorý chce za každú cenu vyhrať a má príliš veľké ego, ale ten športovec, ktorý robí niečo čo ho baví, čo mu dáva zmysel a hlavne s pokorou a úctou k našim koňom.

 

Prvý rok na pretekoch som jej musela robiť doprovod pre jej nízky vek a rodičia tomu nechceli ani uveriť, že z nej bude pretekárka. A uverili až keď sa nám podarilo iba za 4 mesiace splniť kvalifikáciu na Majstrovstvá sveta juniorov a Saška tam odštartovala ako najmladšia účastníčka. Pamätám ako mi jej ocino povedal: „ Myslel som si, že len tak nadšene rozprávaš a musíš byť úplne šialená ak tomu veríš :D. Bolo to pre mňa nepredstaviteľné. Ale dokázali sme to a odteraz ti verím všetko čo povieš a viem, že to aj dokážeme!“

Ako často trénujete?

Trénujeme minimálne 6-krát do týždňa počas sezóny. Každý kôň najazdí 80-120 km za týždeň podľa toho na aké dlhé preteky sa pripravuje. Kone majú voľno len po veľkých pretekoch nad 80 km a po skončení sezóny majú čas na oddych a regeneráciu kedy im doprajeme chiropraktika a úplný oddych na pastvine aspoň jeden mesiac. Tréningy spočívajú najviac v jazdení v teréne, kde striedame klusové a cvalové tréningy a raz do týždňa kopce. Raz do týždňa jazdíme aj na jazdiarni, aby boli kone správne prijazdené a dobre ovládateľné na pretekoch. Na krokové tréningy používame kolotoč pre kone. V tréningu počas prípravy najazdíme aj 12000 km za rok.

Ako by ste popísali disciplínu Endurance?

Z anglického Endurance (= výdrž, vytrvalosť) pochádza názov pre šport, u nás známy ako vytrvalostné jazdenie. Pretek samotný trvá niekedy až dvanásť hodín a príprava zaberie oveľa viac času, ako by sa mohlo zdať. Súťaží sa na národnej úrovni na tratiach dlhých 40km, 60 km a 80 km a na medzinárodnej úrovni na tratiach dlhých 100km, 120km a 160 km. Víťazom sa stáva najrýchlejšia dvojica, to však ale len v prípade, že je kôň v dobrom zdravotnom stave, čo hodnotí zbor veterinárov po každom kole. Rovnako aj po príjazde do cieľa musí dvojica absolvovať veterinárnu prehliadku. Všeobecne sa hodnotia faktory ako čistota chodov, metabolická pohoda koňa či dehydratácia.

 

Zároveň musí kôň vstupovať do veterinárnej uzávery s vyhovujúcou pulzovou frekvenciou, čo je zväčša 64 pulzov/min. Kôň kvalifikovaný do ďalšieho kola absolvuje ešte povinnú prestávku (40-50 min), počas ktorej má dvojica čas na oddych. Vytrvalosť je nesporne jedným z najnáročnejších jazdeckých športov, nielen pre koňa a jazdca, rovnako pre celú „crew“- skupinu ľudí, ktorí sa starajú o koňa. Nejedná sa totiž o pár minút na kolbisku, je to celodenný pretek, dlhé hodiny v sedle a v pohybe. Kone musia byť na tento druh záťaže dobre pripravené, dlhodobým tréningom, v ktorom zanedbanie najmenšieho detailu znamená neúspech. V preteku musia jazdci zvoliť vhodné tempo, prispôsobiť ho schopnostiam koňa, trati, počasiu a vhodne viesť koňa cez nástrahy terénu. V prípade nepriaznivých podmienok je práve trať najväčším súperom všetkých vytrvalcov.

Musí to byť fyzicky náročné pretekať približne 100 kilometrov. Máte nejaké
špeciálne kondičné tréningy?

Určite je to náročný šport nielen pre koňa, ale aj jazdca. Našu kondičku zlepšujeme prácou okolo koní a ranča, ktorej máme celkom dosť, a keď nám to čas dovolí vyberieme sa na tréning na bicykli alebo na turistiku. Saška trénuje ešte dvakrát do týždňa cross fit s profesionálnym trénerom.

Dajú sa podmienky pre tento šport u nás porovnať s podmienkami v zahraničí?

Podmienky pre jazdenie v teréne máme na Slovensku veľmi dobré a aj klimatické podmienky sú vyhovujúce. Problémom je, že tento šport nemá u nás tradíciu, je málo známym a asi najmenej podporovaným športom. Zahraniční jazdci mávajú sústredenia
s uznávanými trénermi, veterinármi a spoločné tréningy v teréne a na pieskovej dostihovej dráhe, čo je všade štandardom. V Šamoríne síce vyrástol takýto krásny areál na 100 ha, ale môžu tam jazdiť len klubový jazdci a my ostatní tam prídeme len na preteky, čo je naozaj veľká škoda, že sa tam nekonajú pre všetkých jazdcov spoločné tréningy a sústredenia aj so zahraničnými trénermi. U nás si každý jazdí sám ako vie a o tom, že by sme si navzájom pomáhali a poradili sa moc nedá hovoriť. Aj preto nám neprichádzajú do tohto náročného športu noví juniorskí jazdci.

Vedeli by ste nám vymenovať vaše najväčšie úspechy?

Spomeniem len tieto posledné roky. V roku 2017 som bola Majsterka Slovenskej republiky na trati dlhej 140 km a moja kobyla Angelina získala aj prestížnu Cenu kondície. V roku 2018 sa Alexandre podarilo úspešne splniť kvalifikáciu na medzinárodné preteky a prvé na trati 90 km sme bežali spolu v Maďarsku. V tomto roku Viktória úspešne dokončila kvalifikáciu Bentleymu a Saška bola vicemajsterka Slovenskej republiky na trati 80 km. Ja som splnila kvalifikáciu na Majstrovstvá sveta mladých koní s Karmahom, ktoré sme aj úspešne dokončili. V roku 2019 sme v apríli odštartovali plnenie kvalifikácie na Majstrovstvá sveta juniorov a mladých jazdcov, kde Saška v apríli, máji a júni úspešne ukončila všetky preteky na 120 km(dvakrát 4.miesto a raz 1.miesto), tak sa kvalifikovala až s dvoma koňmi Karmahom a Angelinou na Majstrovstvá sveta juniorov v talianskej Pise, kde dobehla na 46.miestom v konkurencii 150 pretekárov z celého Sveta.

 

Túto sezónu úspešne ukončila ešte pretekom v októbri, druhým miestom na 120 km, kde v cieli predbehla úradujúcu Majsterku Európy a stali sa tak z nich priateľky. Ani sme netušili, že v tejto sezóne sa umiestni Saška na 16.mieste v svetovom rebríčku z 3300 aktívnych jazdcov na svete a na 12.mieste v kombinácií s kobylou Angelinou, čo je naozaj obrovský úspech. Na galavečeroch pozbierala ešte ocenenia za najúspešnejšiu juniorku na Slovensku. Sezónu 2020 sme mali odštartovať na prestížnom podujatí v Dubaji, Dubai Crown Endurance Cup CEN 119 km, kde mala Saška odštartovať s Karmahom, ale žiaľ pre nastupujúcu pandémiu vo svete sme na podujatie nemohli vycestovať. Táto sezóna nepraje športovcom vôbec a u nás sa konali zatiaľ jediné medzinárodné preteky v Šamoríne, kde odštartovala Saška na Angeline na 120 km trati a pretek s prehľadom vyhrali a do cieľa prišli pol hodinu pred ostanými. Tento rok sme boli ešte kvalifikovaní na Majstrovstvá Európy, ktoré sa žiaľ tiež nekonali. Pevne veríme, že sa situácia upokojí a budúca sezóna už bude normálna a my odštartujeme okrem medzinárodných podujatí aj na Majstrovstvách sveta juniorov a mladých jazdcov a na Majstrovstvách sveta mladých koní.

Máte mnoho úspechov a ocenení na medzinárodnej úrovni. Ako to, že v Turci o
vás vie tak málo ľudí?

Tento šport pre svoju náročnosť nie je veľmi populárny. Jazdci bežia v teréne, tak okrem úplných nadšencov nemá ani divákov. Keby sme boli takí úspešní v iných obľúbených športoch určite by o nás ľudia vedeli.

Tento šport a starostlivosť o koníky musí byť finančne náročná. Financujete si
to sami alebo máte nejakých sponzorov, poprípade štátnu pomoc?

Áno kone sú finančne náročné, ak sa o ne naozaj poctivo staráte a doprajete im všetko čo si zaslúžia. Koľko však potrebujeme k tomuto športu to vám ani nejdem hovoriť lebo neuveríte. Dlho sme si všetko financovali sami, ale nakoniec prišla iniciatíva založiť občianske združenie Akadémia športového jazdenia, aby sme mohli ľudí požiadať o dar alebo iný príspevok a hlavne 2% z daní, ktoré nám veľmi pomôžu. Každý výjazd na preteky nás stojí minimálne 1000 eur. Sponzorov žiaľ nemáme, ale privítali by sme, z národnej federácie nám zaplatili štartovné na Majstrovstvá sveta, a to bolo asi všetko a za talentovanú mládež čo je príspevok od ministerstva sme dostali 45 eur na rok, čo nie je suma ani za jedno podkutie a koľko dokladov sme k tomu potrebovali nechcem ani komentovať. Na pomoc od štátu sa nemôžeme spoliehať a ja verím, že keď budeme aj naďalej takí úspešní, že nám ľudia pošlú minimálne tie 2% a možno sa nájde aj nejaký ten sponzor.

Na konskom chrbte máte asi prejdený celý Turiec. Máte v ňom nejaké svoje
pekné miesto?

Turiec máme prejazdený krížom krážom, ale tie najkrajšie cvalové tréningy sú pre nás určite za Mošovcami, kde sú krásne lúky medzi borovicovými lesíkmi s prekrásnymi výhľadmi na Tlstú a Ostrú. Na koni si užívame každý kilometer lebo: Endurance je vášeň, Endurance sú emócie a Endurance je víťazstvo!

Ďakujem pekne za krásny rozhovor. Verím, že sme tento krásny šport aspoň trošku našim čitateľom priblížili.