Turiec je región, kde sa história prelína s tajomstvami a legendy ožívajú na každom kroku. Ukryté hrady, záhadné stopy v skalách či príbehy o stratených pokladoch vzbudzujú zvedavosť a podnecujú fantáziu. Niektoré z týchto javov dokáže vysvetliť veda, iné zostávajú nevyriešenou hádankou. Či už ide o dávne civilizácie, prírodné úkazy alebo mýty odovzdávané z generácie na generáciu, Turiec ponúka fascinujúci svet záhad, ktorý čaká na objavenie.

Skryté zlato na Sučianskej skale?

Názov Sučianskeho hradu na Smrekovom spôsobil v regionálnej histórii Turca menší zmätok. Predpokladalo sa, že hrad mohol stáť aj priamo v Sučanoch, no nikdy sa ho nepodarilo nájsť. Nádejnou lokalitou bola Skala – bralný kopec južne od dediny, kde archeológovia potvrdili osídlenie staršími kultúrami. Nálezy keramických črepov dokazujú existenciu hradiska púchovskej kultúry a pravdepodobne tu žili aj starí Slovania.

Zvlášť zaujímavý je objav dvoch mincí zo 14. storočia, ktoré archeológ Štefan Janšák označil za falzifikáty. S mincami sa našiel aj medený krúžok, pravdepodobne pripravený na razbu. Táto skutočnosť podporuje legendu o kláštore červených mníchov, ktorí sa údajne zaoberali peňazokazectvom. Keď ich podvod odhalili, kráľovskí vojaci kláštor obkľúčili, čo mníchov donútilo nahádzať svoje bohatstvo do studne a zvyšok ukryť v lese. Kláštor zhorel, no poklad vraj zostal na svojom mieste.

Ďalšou archeologickou zaujímavosťou v okolí Skaly je objav pozostatkov obydlia z rímskeho obdobia pri stavbe rodinného domu. Stopy po ďalšom hradisku našli aj na opačnom konci Sučian – v lokalite Biele brehy, neďaleko malebného jazera s romantickým názvom Ontário.

Sú Sučanci fazuliari?

Keď na severe Turca začali stavať prvú železnicu, v Sučanoch padli polia, na ktorých sa pestovala fazuľa. Dedinčania však nechceli prísť o svoju obľúbenú strukovinu, a preto ju začali pestovať v kvetináčoch. Namiesto tradičných muškátov tak v oknách sučianskych domov začala kvitnúť fazuľa. Tento spôsob bol nielen estetický, ale aj praktický – gazdiné už nemuseli chodiť na polia, stačilo sa im vykloniť z okna a mali čerstvé strúčiky na varenie. Niet divu, že Sučanci začali byť známi ako „fazuľári“. Keď železnicu dokončili, mnohí našli prácu a fazuľovica sa stala neoddeliteľnou súčasťou ich cestovných rituálov.

Sklabinský hrad takmer vyhorel do tla

Hrad Sklabina je najzachovalejšou hradnou stavbou v Turci, hoci by sa z neho zachovalo viac, keby ho nezničili fašisti. V blízkej obci Sklabina, 21. augusta 1944, ešte pred vypuknutím SNP, partizánske skupiny vyhlásili obnovenie predvojnového Československa vyvesením československej zástavy na dome bratov Samčikovcov. Nemecké vojsko, ktoré potláčalo povstanie, sa zameralo na hrad Sklabina a po jeho obsadení začali s brutálnymi represáliami. Z dediny odviedli 144 mužov vo veku od 15 do 65 rokov, z ktorých traja neprežili mučenie gestapom. Dvadsať miestnych bolo medzi tými, ktorí skončili v masovom hrobe na Bukovnách, ktorý si museli sami vykopať. Väčšina obyvateľov susedného Sklabinského podzámku si zachránila život útekom do lesa, kde prežívali v ťažkých zimných podmienkach až do príchodu Červenej armády.

Počas útokov na miestne partizánske skupiny fašisti vypálili aj renesančný kaštieľ v predhradí hradu Sklabina, ktorý do polovice 18. storočia slúžil ako sídlo turčianskej stolice. Kaštieľ sa podarilo čiastočne opraviť, no stredoveký hrad nad ním už poškodený nebol možné obnoviť. Hrad bol postavený v 13. storočí na mieste staršieho hradiska a stojí na krásnom mieste s úchvatnou horskou kulisou, čo podnecovalo ľudskú fantáziu. O hrade kolujú rôzne povesti – vraj tam ľudia často stretávali temného rytiera či veľkého hada.

Sklabinský hrad a zakliaty zemani?

Jeden z príbehov pochádza zo starších dejín hradu a rozpráva o spore medzi sklabinským zemepánom Petrom a vrútockým zemanom Starochom. Peter, syn vznešeného komesa Mika, riešil spor silou a zemanov uvrhol do temnice, pričom spálil listiny potvrdzujúce ich slobody. Za tento zlý čin bol však veľmi rýchlo potrestaný vyššími silami. Po víťazstve na slávnostnej hostine náhle zomrel. Keď ho chceli pochovať, truhla sa zázračne tak oťažela, že s ňou nevedelo pohnúť ani tridsať silných mužov. Až keď pán z Blatnice nariadil prepustenie uväznených zemanov, truhla sa stala ľahkou a nič nebránilo uloženiu sklabinského zemepána do hrobky.

Jánošík robil aj Révayovi zle

Povesti národného hrdinu Juraja Jánošíka veľmi napomohol gróf Pavol Révay. V jednej z mnohých príbehov a legiend bol zemepán hradu Sklabiňa pre ľud tým bohatým, ktorého zbojník bral, aby dal chudobným. Povesť hovorí, že Jánošík si na jednom z turčianskych salašov vypočul sťažnosť richtárovej ženy z neďalekej Štiavničky na nového zemepána grófa Réveya. Gróf pýtal od dedinčanov desiatok vo výške päťtisíc dukátov, ktoré už predtým vyplatili predošlému hradnému pánovi.

Zbojník Révayovi napísal list, že k nemu na hrad príde po zboj, aby sa na to pripravil. Gróf neveril, že sa Jánošík dostane do hradu a oddával sa radovánkam. Zbojník však použil lesť, keď do dobre stráženého hradu prenikol na koči ukoristenom bystrickému biskupovi. Gróf zostal riadne zaskočený, keď sa pod biskupskou sutanou zrazu objavil zbojnícky kapitán. Jánošík prinútil Réveya vydal päťtisíc dukátov, ktoré potom doniesol richtárovi do Štiavničky. Na druhý deň Révay odisiel k poddaným po desiatok, ktorý mu richtár do posledného dukáta vyplatil. Prekvapený gróf zbadal, že v rukách drží peniaze, ktoré mu predtým Jánošík zobral. Vedel však, že mu zlosť v tej chvíli nepomôže a tak radšej aj s dukátmi odišiel na hrad. Keď sa o Jánošíkovom skutku dozvedel biskup, najprv sa na neho rozhneval. Ale keď si prečítal ďakovný líst od odce Štiavnička, zdvihol zrak k nebu a zbojníkovi vrúcne požehnal.