Turiec je jediným regiónom severného Slovenska (a pravdepodobne aj stredného Slovenska), ktorý nedisponuje vlastným plno-organizovaným regionálnym múzeom. Túto zásadnú medzeru sa pokúsi postupne vyplniť vznikajúca iniciatíva Turčianska vlastivedná spoločnosť. Aké ciele si stanovili nadšenci, združení v rámci tejto iniciatívy a aké budú prvé výsledky ich práce?

Niekdajšie Turčianske múzeum Andreja Kmeťa (TMAK) – terajšie sídlo SNM-Múzea Andreja Kmeťa. Stav ešte s pôvodnou fasádou (pred poslednou rekonštrukciou), akú si pamätajú mnohí z nás. Zdroj : internet.

Tento článok nemusí opakovať a zdôrazňovať všeobecne známu a oprávnenú pozíciu Turca a jeho metropoly – Martina ako národných a kultúrnych centier Slovákov doma i v zahraničí a ako ohnísk slovenskej identity, štátnosti a kultúrno-spoločenskej vyspelosti. Darmo však reprezentujeme národnú kultúru, keď v úplnom poriadku nie je naša vlastná regionálna či lokálna kultúra. Veď ktoré zo slovenských miest okrem dvoch veľkomiest by si väčšmi zaslúžilo vlastné mestské múzeum než Martin? Veru, Martin nikdy nemal a stále nemá vlastné mestské múzeum.

Oprime sa o zaprášenú tradíciu…

Oproti tomu samotný Turiec vlastné múzeum mal – niekdajšie Turčianske múzeum Andreja Kmeťa (TMAK) sa rozvíjalo ako okresné vlastivedné múzeum (pod okresom rozumej niekdajší ,,veľký okres“ Martin, ktorého súčasťou bolo aj územie dnešného okresu Turčianske Teplice) už od 60. rokov 20. storočia ako schopná múzejná inštitúcia – pod vedením dlhoročného riaditeľa a historika PhDr. Jozefa Mlynarčíka (1932 – 2009) dokázalo múzeum spolupracovať s regionálnymi inštitúciami (okresný archív, osvetové stredisko) a vyvíjať bohatú činnosť. Do tejto činnosti môžeme o.i. započítať početné výstavy, tvorbu stálych expozícií, rozvoj čiastkových elokovaných múzejných expozícií aj v niektorých turčianskych obciach (napr. v Blatnici), zastrešovanie kronikárskej metodiky, vydávanie príležitostných bulletinov, publikácií i zborníkov (Kmetianum, Z minulosti a prítomnosti Turca), tvorbu pestrého dokumentačného i fotografického archívu a zbierok, pozostávajúcich z častokrát vzácnych exponátov.

Riaditeľa Jozefa Mlynarčíka síce na istý čas na riaditeľskej stoličke vystriedal Jozef Kubovčík a neskôr Anna Palovčíková, avšak po páde socialistického režimu v roku 1989 múzeum opäť riadil Jozef Mlynarčík a TMAK našlo svoje opodstatnené miesto aj v neľahkej a predovšetkým pre kultúrne inštitúcie neistej atmosfére 90. rokov 20. storočia.

Aj Turiec má právo na vlastné múzeum

Prečo teda na začiatku tohto storočia došlo k zániku múzea jeho začlenením ako organizačnej zložky do Slovenského národného múzea? Argumenty typu ,,Martin má už múzeí dosť“ v kultúrnej spoločnosti a kultivovanej civilizácii neobstoja. Pravdepodobne pôvodne mienený honor pre Turiec, že sa jeho regionálne múzeum stane súčasťou toho Národného, dnes možno vnímať čiastočne negatívne. A to s vedomím, že Slovenské národné múzeum sa zrodilo práve v našom milovanom meste a SNM sídelnú budovu niekdajšieho TMAK ako svoju historicky prvú sídelnú budovu kompletne zrekonštruovalo. SNM totiž pri veľkej organizačnej štruktúre a rozdrobenosti nemôže poskytnúť toľko financií i samostatnosti ako pozícia legislatívne a štatutárne samostatnej inštitúcie, zriaďovanej VÚC.

Napriek vysokej odbornej kvalite pracovníkov terajšieho Múzea Andreja Kmeťa (MAK) ako súčasti martinského SNM treba poukázať na skutočnosť, že kolektív MAK je oproti zaniknutému TMAK dimenzovaný len ako odborný tím prírodovedcov (botanik, entomológ, geológ – paleontológ, zoológ). Chýba celé historické oddelenie a pozície etnológov, perspektívne tiež ďalšie pozície – geografov, projektových manažérov, atď. Je preto jedným z hlavných cieľov vznikajúcej iniciatívy Turčianska vlastivedná spoločnosť poukázať na túto zásadnú medzeru a podnietiť Žilinský samosprávny kraj k obnove turčianskeho regionálneho múzea ako samostatnej inštitúcie – rovnako, ako je tomu v ostatných regiónoch (vrátane bezprostredne susedných – Horné Považie, Kysuce, Orava, Liptov).

Je totiž sebecké a neuvedomelé vnímať doterajšiu a stále aktuálnu dobrú vôľu zamestnancov Etnografického múzea (ako súčasti SNM v Martine) ako samozrejmosť. Dobrú vôľu v tom, že sa popri svojom ,,zábere“ na celé Slovensko a v náročných pracovných podmienkach stíhajú intenzívnejšie tematicky venovať Turcu a Martinu – resp. suplovať regionálne či mestské múzeum.

Čo bude náplňou činnosti Turčianskej vlastivednej spoločnosti?

Turčianska vlastivedná spoločnosť vznikla na margo podobnej myšlienky z 80. a 90. rokov 20. storočia v podobe Gemerskej vlastivednej spoločnosti. Záštitu nad touto myšlienkou postupne preberajú vedecké kapacity viacerých odborných disciplín. Okrem už vyššie spomenutého je vhodné dodať, že Turčianska vlastivedná spoločnosť a jej hlavný tím sa stále formujú. Vítaní sú preto akíkoľvek odhodlaní a aktívni nadšenci. Už teraz však medzi členmi nájdete skúsených múzejníkov (pôvodom aj mimo nášho regiónu), odborníkov z oblasti histórie, etnológie, kultúrneho dedičstva, knihovedy, geografie či dokonca experti z oblasti eurofondov, projektového manažmentu a regionálneho rozvoja. Netreba sa ,,báť“, sú medzi nimi tiež laickí nadšenci, odhodlaní odviesť kus dobrej roboty pre Turiec.

V budúcnosti sa táto iniciatíva rada zapojí do aktivít v súvislosti s témami ako vlastiveda, kronikárstvo, regionálna výchova, lokálne múzeá, občianske a komunitné iniciatívy, upevňovanie a hospodárske uplatňovanie územných identít (regionálne produkty a značky, atď.), ale bude tiež rada participovať na aktivitách v cestovnom ruchu a regionálnom rozvoji (PHSR, MAS). Po potenciálnej obnove turčianskeho regionálneho múzea ako samostatnej
inštitúcie sa Turčianska vlastivedná spoločnosť stane podporným subjektom tohto múzea.

Aktuálne primárnym cieľom Turčianskej vlastivednej spoločnosti je vydávanie pripravovaných dielov plánovanej knižnej edície Hostihora – sú medzi nimi aj recenzované reedície starších publikácií, v Turci veľmi významných a populárnych.

Podporíte vydanie Miestopisných dejín Turca?

Prvou plánovanou reedíciou, s vydaním ktorej v súčasnosti finišujeme, sú Miestopisné dejiny Turca od autora Jána Štefana Šikuru z roku 1944. Hoci jej uvedenie do života plánujeme uskutočniť na jeseň tohto roka, hrozí posun termínu vydania, a to kvôli nedostatočnej finančnej podpore. Situácia je znásobená dopadmi doterajších protipandemických opatrení, kedy aj silnejší partneri, podporovatelia a sponzori sú opatrnejší a ostýchavejší pri
podporovaní takýchto de facto neziskových a prospešných aktivít.

Budeme preto veľmi radi, ak sa medzi čitateľmi portálu Turčianska záhradka nájdu ochotní a veľkorysí ľudia, ktorí hoc aj malou čiastkou podporia vydanie tejto prvej reedície, aby sa nám podarilo doslova vyskladať potrebný rozpočet a uvedením reedície Miestopisných dejín Turca do života naštartovať plánované aktivity Turčianskej vlastivednej spoločnosti. Vopred vyjadrujeme srdečnú vďaku všetkým ochotným! Ak viete prispieť či napomôcť reedícii Miestopisných dejín Turca, adresujte mi, prosím, mail na mailovú adresu lukac@prokultura.sk 🙂