Pre tých  čo ťa nepoznajú, trošku sa nám predstav.

Som Vierka Duchoňová a pochádzam z Nevoľného, dedinky pri Kremnici. Momentálne bývam už niekoľko rokov v Kláštore pod Znievom v čarovnom Turci. Mám dvoch synov, dva psy a tri kone . 🙂 To je moja osoba v skratke. 🙂

Fotenie divokej prírody je krásny koníček. Čo ťa k nemu viedlo? 

Pomerne často na koni, keď som sa túlala po horách som stretávala zver. Tak som si povedala, že by bolo fajn začať to aj dokumentovať fotkou. Celý môj život som sa túlala horou. Tak to chcelo opäť niečo nové.

Študovala si fotografiu na nejakej umeleckej škole? 

Som samouk a preto mi to nešlo hneď od ruky. Bolo veľa pokazených záberov a zle nastavený foťák. Učila som sa sama na svojich chybách a priatelia, čo fotia, mi často poradili čo mám zlepšiť a čo je zle. No ale stále sa učím, je toho ešte veľa, takže mám čo ešte zdokonalovať . 🙂

Prečo práve fotenie zvierat? 

Milujem prírodu a vždy som mala k zvieratám blízko. Od malička sme chovali psy. Otec má chovateľskú stanicu jazvečíkov a u nás sa asi už všetko vystriedalo. Ovce, kozy, sliepky, kone, kačice, papagáje, plazy atď…..Pri psoch a koňoch som ostala verná až do teraz. Mám veľa km v nohách, aj na koni, a preto mám rada ten pocit slobody a možnosť sledovať aj slobodné zvieratá. Slovami sa to ani nedá opísať, človek to jednoducho musí zažiť.

Živí ťa fotenie, alebo je to skôr len hobby? 

Fotenie ma neživí a ani by som to nechcela. Stratilo by to pre mňa to čaro slobody. Je to len moje hobby a pri tom chcem aj ostať. Predala som pár obrazov, ale to len keď sa mi niekto ozval že má záujem. Je to pre mňa stále len psychohygiena duše a tam to chcem aj ponechať 🙂

Chodievaš do prírody loviť zábery väčšinou sama alebo s niekým? 

Najčastejšie chodím sama, lebo mám kľud a žiadnu zodpovednosť za nikoho, ale často brávam aj psa, ktorý je naučený ako sa má správať a pri ňom nemám problém nafotiť aj medvede, čo sa deje každý rok 🙂 Ak niekoho zoberiem, je to buď z rodiny, alebo dobrá kamarátka, kamarát. Nemôžem vyhovieť každému, tak preto to nerobievam bežne. Mám jednoducho rada svoju samotu a pokoj v lese 🙂

Čo na tento tvoj koníček hovoria blízki? Neboja sa o teba keď sa túlaš po lesoch? 

Moja mama je na nervy a kázala mi volať až keď idem z lesa, nie do lesa, lebo má infarktové stavy. A svokrička mi stále hovor,í že mám mať zapnutú polohu v telefóne, aby vedeli v ktorom medveďovi ma majú hľadať ….Samozrejme zo srandy, ale vedia že to milujem a rešpektujú to a tešia sa keď sa mi niečo zadarí. No a manžel nemá tak isto na výber, takže toleruje 🙂 🙂 🙂

Mávaš strach, keď si tak blízko pri zvieratách? 

Mávam hlavne rešpekt čo sa týka medveďa a diviaka. Veľký strach mám z pavúkov a kto ma pozná, ten to vie. Rehocú sa mi na tom, lebo pavúk je pre mňa niečo ako nočná mora. 🙂

Aké používaš maskovanie aby ťa zver nezbadala a neucítila? 

Používam 3D maskovanie, nosím klobúk a cez hlavu maskovaciu sieť .Keď sedím, splývam s prírodou a pôsobím nerušivo. Keď kráčam a zastavím, tak sa v prírode podstate strácam. Zver sa často pozerá mojim smerom a nevidí ma.

Máš nejaké zábavné, alebo naopak desivé historky na ktoré rada spomínaš? 

Raz som sedela pri strome a popri mne prešla jelenica tak blízko, že keby som natiahla ruku, dotknem sa jej, vôbec o mne nevedela. No a na Kľačne na mňa vybehla medvedica a upozornila ma že ani krok lebo bude zle. Kľačala som na zemi a nerobila nič, ako vždy pri medveďoch . Až potom som zbadala že má pri sebe tri mladé a počkala kým zájdu za kopec a až vtedy ma skoro šľak trafil. Pri medveďoch som stále v kľude, na mňa to až potom doľahne, keď je už po všetkom. Jednoducho sa do nich nestarám, keď ich stretnem len občas zahúkam ako sova, keď chcem aby sa obzreli mojim smerom. Medveď je zvedavý a vždy sa obzrie a chvíľu mi zapózuje a potom ide po svojom. Nikdy nepoužívam ľudský hlas.

Čo si myslíš o úprave fotografií?Myslíš že je to nutné? 

Myslím že áno, je to nutné. Fotka vo foťáku je v surovom stave a treba ju upraviť. Samozrejme neriešim kto si ako fotky upraví. Je to každého osobná vec a aj ja to robím podľa môjho pocitu, takže nie každému sa to páči, ale o tom to je . Človek by mal ostať sám sebou aby sa nestratil pre seba a nie pre iných 🙂

S akou technikou si začínala a akú použivaš teraz? 

Začínala som s Nikonom D90 ak si dobre pamätám, potom som mala Nikon D7200, potom Nikon D 500 a teraz mám Nikon Z6 🙂 a sklo Nikon 200:500mm a Sigma sport 70:200mm 🙂

Máš nejaké vysnívané zviera, ktoré by si chcela odfotiť? 

Stále dúfam že raz mi skríži cestu rys a hlucháň. Nechávam to na osud, ako aj pri vlkoch, keď to prišlo úplne nečakane a stále na to spomínam každý deň.

Mala si už vlastnú výstavu fotografií. Čo ťa k nej viedlo? Budú aj ďalšie? 

Výstavu som ešte nemala a akosi ani zatiaľ nič také naplánujem …..Čas ukáže 🙂

Keby si si mala vybrať jedno obľúbené miesto v našej Turčianskej záhradke, ktoré by to bolo?

Turiec je krásny a mám veľa miest kde rada chodím a veľa ich ešte len spoznávam a mám stále čo objavovať. Nedá sa povedať konkrétne . Milujem to tu ako celok a som šťastná že tu bývam a mám toľko možností.

Ďakujeme pekne za rozhovor. Vierka, želáme ti všetko dobré a čo najviac krásnych fotiek, ktorými potešíš oko nejedného človeka.