Autor článku - Veronika Šimková
20. júla 2020
Náš dnešný článok bude z iného súdka. Rozhodli sme sa náš blog posunúť o level vyššie a vytvorili sme novú rubriku „Rozhovory s úspešnými rodákmi z Turca.“ Sme veľmi radi, že náš prvý rozhovor môže byť s našou najúspešnejšou bežkyňou v ére samostatného Slovenska Luciou Hrivnák Klocovou. Budeme sa rozprávať o behu, kariére, rodine a mnohých ďalších témach.
Ako sa máte? Venujete sa aj teraz po profesionálnej kariére atletike? Videli sme, že sa venujete malým atletickým talentom v Martine, takže ste sa vrhli na dráhu trénerky?
Mám sa super, ďakujem 🙂 . Keď niekto robí atletiku na profesionálnej úrovni tak dlho, tak je ťažké hodiť len tak všetko za hlavu. Nemalo by to zmysel. Spôsobom, ktorým som sa ja rozhodla v atletike pokračovať mi príde najlepší. A to, venovať sa tým najmenším („prv než ich v puberte stiahne niečo na nesprávnu cestu“) a odovzdať im svoje skúsenosti, nadšenie pre šport a možnosť si nájsť cestu napríklad k atletike. Neberiem to ako hľadanie nového talentu, pretože vo vekovej skupinke, ktorej sa venujem ja (7-10rokov), je podľa mňa najdôležitejšie nadšenie a radosť z pohybu, a až neskôr keď si toto každý osvojí sa dá rozprávať a systematickom trénovaní, zlepšovaní na danú disciplínu alebo iný šport. Lebo atletika je ten najlepší základ pre každý šport…
Aké boli Vaše začiatky v atletike? Bola to láska na prvý pohľad alebo ste si k nej hľadali cestu?
Práve preto že moje začiatky vôbec neboli takéto ideálne, snažím sa to teraz tým deťom uľahčiť a naviesť ich k pohybu tou najprirodzenejšou cestou. Ja som si prechádzala najprv kolektívnymi športami ako je basketbal, či volejbal na škole. Potom hádzaná, kde som zotrvala asi najdlhšie. K atletike som sa dostala viac menej náhodou vďaku Turčianskym hrám mládeže a učiteľke telocviku a až v 13-14r som začala priamo s tréningom atletiky. No o láske na prvý pohľad by som nehovorila 🙂 . Skôr som sa do atletiky zamilovala až v 15-16r, keď som prešla k trénerovi Pavlovi Sloukovi a ten ma naučil práve tým začiatkom, ktoré mi zo začiatku chýbali – radosť z behania, takmer každodenného trénovania a všetko najmä prirodzenou cestou, ktorá je u každého jedinečná a iná.
Lákali Vás aj iné športy?
Boli športy, ktoré sa mi páčili. No nikdy som nerozmýšľala nad nejakou kariérou. Ja som ani pri atletike neplánovala zotrvať tak dlho 😀 . To sú veci, ktoré človek jednoducho cíti a nechce, či nedá sa to len tak ukončiť pokiaľ výkonnosť rastie z roka na rok spolu s rekordmi a úspechmi. Vtedy človek nikdy nerozmýšľa nad zmenou.
No ako dcéra hokejistu som vždy túžila vedieť korčuľovať na ľade. No keď som konečne nabrala odvahu sa to naučiť, tréner mi to zo zdravotných dôvodov zakázal (čo je samozrejme). Keďže som už „nastúpila do vlaku “vrcholového športu, každý čo i len týždňový výpadok z tréningu mohol ohroziť celú sezónu. A ďalším športom bolo plávanie, no na začiatky už bolo neskoro a v Martine žiadne podmienky. Takže tam som sa našla aspoň v rámci regenerácie, ktorá bola pre mňa najprirodzenejšia a najviac mi pomáhalo, keď som sa občas išla po tréningu vyplávať.
V roku 2000 ste debutovali na juniorských MS v Čile. Predstavovali ste si vtedy, že Vás čakajú také úspechy?
Práveže vôbec. Vtedy nás to s trénerom veľmi milo prekvapilo keď som splnila limit. O to viac, keď sme si priniesli hneď z prvého vrcholového podujatia bronzovú medailu. Myslím si že až po prvej Olympiáde v Aténach v roku 2004 som začala rozmýšľať, že to má význam a mala by som sa tomu venovať dlhšie. No akýkoľvek šport je vrtkavý a človek môže byť raz hore a zrazu spadnúť až na dno. Ja som rada, že som toto nepocítila ani raz za celú svoju kariéru. Každý rok som sa sústredila len na prítomnosť v danom roku a nerozmýšľala nad tým, čo bude o rok či dva. Vedela som že keď budem disciplinovaná, zdravá, trpezlivá (no to sa učím dodnes 😀 ) a poslúchať trénera, ktorého som mala najlepšieho široko –ďaleko a fungovalo nám to, výsledky sa skôr či neskôr dostavia. A tak sa aj stalo, čomu som teraz s odstupom času ešte vďačnejšia ako počas kariéry, kedy si človek v tom každoročnom kolotoči nemá čas uvedomiť STRAŠNE VEĽA VECÍ a dochádza to tak postupne po kvapkách. Možno aj preto že už tiež trénujem, hoci len deti, no vidím to viac aj z toho druhého pohľadu.
Je niečo, čo by ste z odstupom času vo svojej kariére zmenili?
Vôbec nič!!! Všetko čo sa deje, sa deje z nejakého dôvodu a k niečomu to speje. Formuje nás to a ja som sa pri atletike naučila strašne moc.
Prišli aj krízy, kedy ste chceli zo všetkým seknúť?
To je jasné… a nebolo ich málo…čím dlhšie človek niečo robí a viac do niečoho vidí (a nedokáže niektoré veci zmeniť alebo ovplyvniť), tým viac ho niektoré situácie demotivujú a len ťažko sa hľadá motivácia a chuť späť. Ale tak to funguje podľa mňa všade, nielen vo vrcholovom športe 🙂 . To je život 🙂
Ako spomínate na Vašu dlhoročnú spoluprácu s Pavlom Sloukom?
Veľmi dobre. Ako som už spomínala vyššie, nie každý atlét má šťastie na trénera, nie každý tréner na talentovaného zverenca a aj keď náhodou áno, je kopa ďalších prekážok a vecí, ktoré nemusia fungovať. My sme ich mali tiež. No mali sme spoločný zámer – cieľ a každý rok sme spoločne hľadali cestu, čo a ako zlepšiť, aby sme sa zlepšili. A myslím si, že nám to vychádzalo.
Čo hovoríte na podmienky trénovania u nás a v zahraničí? Potešilo Vás, že sa konečne v Martine buduje atletický štadión?
Áno potešilo…len škoda že niekoľko rokov po „funuse“ , ale aspoň predsa. Už sa teším keď si na ňom aspoň „zaklušem“ 😀
Mali ste počas pretekania čas aj na prechádzky prírodou alebo si to užívate viac až teraz po profesionálnej kariére aj s Vašimi deťmi?
Určite je toho času viac teraz s deťmi…počas kariéry toho bolo ozaj málo a viac menej som našu Turčiansku záhradku a jej zákutia začala spoznávať až po kariére.
Máte doma dve malé ratolesti. Prejavuje sa aj u nich záujem k športu?
Sme športová rodina. Podľa môjho názoru sa záujem o šport nededí. Je len na rodičoch, aby deťom ukázali cestu, ktorou sa majú vybrať a nasmerovať ich. Nikto nehovorí že musí robiť vrcholový šport (ani ja to u svojich deti až tak nechcem). Stačí keď má väčšiu chuť ísť von sa „vyzháňať“ s kamarátmi, zabicyklovať si, ísť na turistiku, na korčule či plávať a podobne. Pokiaľ to dieťa samé vyžaduje a uprednostní to pred sedením doma (či už pri TV alebo PC), je to na dobrej ceste. Moje deti sú zatiaľ tie vonkajšie typy, ktoré musia byť stále v pohybe a to ma veľmi teší a mojou úlohou je viesť ich k tomu, aby im to vydržalo čo najdlhšie a prirodzenou cestou.
Precestovali ste celý svet, keby ste to mali porovnať s našim Turcom. Máme doma niečo, čo vo svete chýba?
More 😀 . To nám žiaľ fakt chýba. No na druhej strane dokonalosť neexistuje 😀 Takže máme všetko. Najdôležitejšie je aj tak zdravie. Cestovanie po svete je krásne, no ja som z tých rodákov – DOMA JE DOMA.
Ak by ste si mali vybrať jedno obľúbené miesto v našej turčianskej záhradke, ktoré by to bolo?
Fúúúú, to vás asi sklamem. Fakt si myslím že máme v našom okolí jedno z najkrajších miest na Slovensku. Nech už sa vyberiem ktorýmkoľvek smerom, mame lúky, doliny, malé aj veľké kopce, jazero….až na to more teda 🙂 🙂 🙂
Na záver jedno veľké Ďakujem, že si pani Klocová našla čas a odpovedala nám na tieto otázky. Dúfam sa vám jej odpovede páčili a dozvedeli ste sa o nej trošku viac. Pani Klocová je najúspešnejšia slovenská bežkyňa v ére samostatného Slovenska. Juniorská majsterka Európy z roku 2001. V roku 2000 tretia a 2002 druhá. Na ME do 23 rokov v roku 2003 opäť krásne druhé miesto. Zúčastnila sa na 4 olympiádách a najväčší úspech dosiahla v roku 2012 v Londýne. Na 1500 metrovej trati (trošku netradične) vytvorila národný rekord a skončila na 8 mieste. Dodatočne sa posunula až na 5. priečku kvôli dopingu ostatných súperiek. O úspechoch a rokoch driny by sme mohli pokračovať ďalej. Nie nadarmo je Lucia Hrivnák Klocová pasová medzi najznámejších Turčanov. Vďaka jej úspechom ju pozná celý svet.
Veríme, že sa vám rozhovor s Luciou Hrivnák Klocovou páčil. Ak máte tip na ďalšiu osobnosť z nášho Turca neváhajte nás kontaktovať. Už teraz Ďakujeme pekne 🙂
Veronika Šimková
Som tá druhá polovička našej dvojice. Taktiež už od malička trávim veľa času v prírode a neobsedím na jednom mieste. Dnes som už aj mamina a preto naše výlety naberajú iný zmysel. O tomto projekte som na začiatku ani len netušila, lebo pán manžel sa rozhodol mi to tajiť. Pomáham mu so správou sociálnych sietí a rozhovormi.
Posledný článok
Podarilo sa – prešiel som celý región Turiec
Za posledných päť rokov som si dal jedinečný cieľ – prejsť celý náš región Turiec. Toto nádherné územie som chcel spoznať do posledného detailu, a tak som sa vydal na cestu, ktorá ma zaviedla do každej dediny, doliny, na každý vrchol a po všetkých turistických chodníkoch, ktoré tu máme. Navštívil som známe miesta, ako aj skryté kúty, ktoré zvyknú ostať mimo turistických máp. Táto cesta bola viac než len výletmi do prírody; bolo to dobrodružstvo, ktoré mi ukázalo, aké je Turiec nádherné a nevyčerpateľné miesto, kde sa za každým rohom skrýva nový príbeh a krása.
Naše posledné články
Sučiansky hrad – toto bol skutočne hrad?
Túru na Sučiansky hrad som mal v pláne už pomerne dlhú dobu. Chcel som si zmapovať aj posledný hrad, ktorý u nás v Turci máme. Po Blatnickom, Sklabinskom a Znievskom hrade mi totižto do zbierky chýbal už len ten Sučiansky. Pravdu povedať neviem, či ho vôbec hradom...
Podarilo sa – vydávame kalendár a veci pod značkou Turčianskej záhradky
Ako sa náš projekt rozširoval vznikol nápad vytvoriť si vlastné veci, ktoré by náš projekt reprezentovali. A tak sa Veronika pustila do prípravy našeho loga pre stránku Turčianskej záhradky a rozhodli sme sa pripraviť pre našich fanúšikov šiltovky, tričká, mikiny a...
Podarilo sa – Turčianske lekárničky
V roku 2022 vznikol nápad osadiť v Turci niekoľko lekárničiek. Bohužiaľ sa nám na tieto ,,lekárničky" nepodarilo zohnať finančné prostriedky. Či už nejaký sponzor alebo pokus cez Startlab úspech nepriniesli. Pomaličky som si myslel, že tento projekt je odsúdený na...
Zostaňte v obraze a sledujte najnovšie správy a aktualizácie
Chceš od nás dostávať novinky?
Stačí, keď nám dáš tvoj email. Neboj nebudeme spamovať
