MÚZEJNÍK Z RODU JESENSKÝCH ZVEĽADIL KRONIKÁRSTVO NA CELOM SLOVENSKU

Tekovský rodák a predsa Turčan – srdcom i krvou. Jeho korene siahali aj do bohatého a intelektuálne nadaného rodostromu zemianskeho rodu Jesenských. V rodnej obci nepríliš známy, oproti tomu v Martine uznávaná osobnosť počas svojho života i po smrti. Človek, ktorý bol povestný svojím optimizmom, prezieravosťou, racionálnym uvažovaním a zároveň výborný spoločník s veľkým zmyslom pre humor a zábavu. Etnológ, terénny výskumný pracovník, dlhoročný riaditeľ Slovenského národného múzea v Martine, obľúbený lektor kronikárskych školení a predseda obnovenej Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Jeho meno ,,otváralo dvere“ v mnohých inštitúciách a u početných odborníkov a dodnes sa vyslovuje s rešpektom, úctou a zároveň s priateľským úsmevom a nostalgiou. Taký bol IGOR KRIŠTEK.

S ,,pánom doktorom“ – ako som oslovoval PhDr. Igora Krišteka, CSc., inak môjho milého tútora a dovolím si povedať, že priateľa – som sa zoznámil v roku 2013, reagujúc na oznam v regionálnych novinách o založení Vlastivedného odboru Matice slovenskej. Už pri našom prvom stretnutí nám obom bolo jasné, že sa rozvinie bohatá spolupráca – spätne môžem konštatovať, že spolupráca ďaleko presahujúca rámec Matice slovenskej. Privítal ma vo svojom skromnom, ale myšlienkami a kvalitnou literatúrou prekypujúcom ,,jednoizbáku“ na sídlisku Ľadoveň, teda neďaleko (aj) jeho celoživotného diela – martinského skanzenu. Už od prvého okamihu ma nabádal k aktivitám a výskumným témam, ktoré boli a sú na Slovensku ,,poľami neoranými“. Zároveň dbal na to, aby som si svoje vlastné publikačné výstupy riadne autorizoval a archivoval, čo mi neskôr pomohlo v mnohých nepredvídateľných situáciách. Často pritom kládol dôraz na to, aby výskumy smerovali k publikovaniu a verejnej spätnej väzbe – vtedy vždy citoval vyjadrenie svojho dobrého priateľa Jiřího Langera : Nepíšem do šuplíka, lebo šuplíku nemám ,,co zdělit“!.

Ako sám priznával, ešte ako gymnazista ani netušil, čo je to národopis – môžem však skonštatovať, že napokon sa však stal významnou osobnosťou toho slovenského, resp. československého. Po vysokoškolských štúdiách nastúpil do Slovenského národného múzea v Martine, kde počas štúdií už stihol praxovať. Bolo to v období, kedy sa z Martina ešte len stávalo veľké mesto a kedy múzeum disponovalo naozaj bohatými a tematicky pestrými zbierkami (kým ich v roku 1961 fatálne nerozčlenili a nepresunuli do Bratislavy).

Z tých čias rád spomínal na pravidelné kúpanie sa v Turci a dnes nepredstaviteľnú scénu – keď v miestach dnešnej križovatky pri teplárni (na obchvate) martinskí gazdovia vyháňali dobytok na pašu… Zároveň sa ako mladý múzejník pozastavoval nad úpornou šetrnosťou správcu múzea – Jána Geryka. Tá však bola celkom prirodzená, keďže Ján Geryk v 20. a 30. rokoch 20. storočia zastrešoval náročnú ,,korunovú zbierku“ na výstavbu novej budovy múzea, do ktorej Igor Krištek nastúpil pracovať. Oženil sa s múzejníčkou a s manželkou Irmou vychovali dve dcéry – Janu a Zuzanu.

V roku 1961 martinské múzeum čelilo zákonom nariadenému deleniu zbierok a dovtedy najbohatšieho archívu na území Slovenska, čo sa odohrávalo za úplne pochopiteľného nesúhlasu dlhoročných pracovníkov múzea (napr. archivárky Márie Jeršovej-Opočenskej), ktorí boli nútení deliť a teda degradovať svoje celoživotné dielo. Dodnes nenapravená krivda martinskému múzeu sa v miestnych pomeroch odrazila veľmi rýchlo – vtedajší riaditeľ Vladimír Matula odstúpil s presvedčením, že ,,v Martine je nevďačné obyvateľstvo“. Igor Krištek sa stal zastupujúcim riaditeľom, až kým v roku 1963 do riaditeľskej pozície nenastúpil fundovaný etnológ Štefan Mruškovič.

Počas ,,Mruškovičovej éry“ sa martinské múzeum v rámci možností spamätalo z predošlých delení vlastných zbierok a opäť si upevňovalo pozíciu vedeckej inštitúcie, tentoraz už najmä v oblasti národopisu/etnológie. Do martinského múzea v tomto období prúdili desiatky vysokoškolákov, ktorí boli po ranných prednáškach, vedených riaditeľom, prideľovaní na jednotlivé odborné pracoviská múzea a aktívne tak participovali na celkovej činnosti múzea.

Štefan Mruškovič počas svojho pôsobenia stihol rozpracovať viaceré významné projekty, ku ktorých najobjemnejšej realizácii začalo dochádzať až po roku 1975, kedy ho vo funkcii riaditeľa nahradil Igor Krištek. Najvýznamnejším projektom sa bezpochyby stalo Múzeum ľudovej architektúry, ktoré dnes poznáme ako Múzeum slovenskej dediny (,,skanzen“).

Igor Krištek sa tak stal zodpovedným za mimoriadne náročný proces výstavby celoslovensky najväčšieho múzea v prírode – od jeho koncipovania, finalizácie terénnych výskumov na území Slovenska cez zložitú organizačnú, materiálno-technickú a personálnu agendu až po samotné sprevádzkovanie areálu a jeho sprístupnenie verejnosti. Na margo tohto obdobia zvykol žartovne poznamenať : ,,Martinko, prepytujem pekne, ľudia sa nám tam nemali kde – ako sa v Turci priamo a otvorene hovorí – vysrať. Tak sme trvali na výstavbe sociálnych zariadení a v neposlednom rade aj sprevádzkovaní živého centra tohto múzea – krčmy.“

Hoci sa dnes ľahko hovorí, že sa k výstavbe martinského skanzenu nemalo pristupovať megalomansky a regionálne expozície sa mali postaviť menšie, aby sa stihlo vybudovať viac regiónov – Igora Krišteka táto úloha napokon zaujala a pohltila natoľko, že v roku 1988 odišiel z pozície riaditeľa múzea na podriadenú pozíciu vedúceho Múzea slovenskej dediny. V riaditeľskej pozícii ešte stihol na začiatku 80. rokov 20. storočia prevziať od Slovenskej národnej knižnice zbierky Karola Plicku a vybudovať z nich novú zložku martinského múzea, ktorej expozíciu umiestnili a slávnostne otvorili v prónayovskom kaštieli v Blatnici.

,,Krištekova éra“ priniesla martinskému múzeu materiálny a personálny blahobyt i zaslúženú pozornosť celoslovenskej verejnosti, čo je pri dnešnom stave pre nezáujem kompetentných riadiacich orgánov v Bratislave takmer utópiou. Riaditeľ Krištek – v spomienkach pracovníkov familiárne ,,oslovovaný“ ako ,,Igor“ či ,,Ičko“ – zároveň prispel k uvedomeniu sa múzejníkov, že múzeum nie je nemý živiteľ ich existencie, ale je to organizmus, ktorý potrebuje pozornosť, starostlivosť a ktorý treba neustále rozvíjať.

V turbulentnom a neistom období 90. rokov 20. storočia sa spolu s dobrou kolegyňou a priateľkou PhDr. Dášou Danekovou rozhodli definitívne odísť zo Slovenského národného múzea a ďalej pôsobili v Domovine Martin – Igor Krištek najmä ako dlhoročný lektor kronikárskych školení. Kronikárstvo sa stalo najvýraznejšou náplňou jeho aktívne prežitého dôchodku – napokon sa stal prezidentom celonárodnej súťaže Slovenská kronika a postupne začal iniciovať vytvorenie zákona o kronikárstve.

Naďalej však bedlivo a kulantne sledoval dianie v múzeu a mal prehľad o všetkých zásadných novinkách. Aj vďaka tomu, že zostával v živom kontakte so svojimi kolegami z múzea, vedel objektívne a zainteresovane zhodnocovať vývoj a perspektívy múzea. Som presvedčený o tom, že by so súčasným vývojom nebol spokojný, a to najmä s akcentom na zrušenie samostatného Múzea Karola Plicku (z vývoja v múzeu bol úprimne a hlboko sklamaný pred svojou smrťou, bola to aj ústredná téma nášho posledného rozhovoru).

Hoci sám pristupoval k starnutiu s gráciou a pokorou – všetci, čo sme s ním boli v pravidelnom kontakte, sme sa domnievali, že pri jeho rozbehnutých aktivitách a smelých plánoch i optimistickému spôsobu žitia ho čakajú ešte dlhé roky aktívneho a spoločensky prospešného života. Nečakaná smrť, ktorá prišla 17. februára 2015, však všetko zmarila. Vlastne, nie všetko! Igor Krištek v nás zanechal nezmazateľnú stopu a pri každom pomyslení na jeho meno cítim zodpovednosť a povinnosť byť aktívny a rozvíjať, inovovať ďalšie iniciatívy a myšlienky. Dúfam, že k tomu pristupujú tak aj všetci tí, čo Igora Krišteka dôverne poznali a mohli ho považovať za svojho priateľa.

Na myšlienky a snahy Igora Krišteka sa nezabudlo, nezapadli a nezapadnú prachom. Aktívne sa ich snažíme rozvíjať tak, aby boli prospešné pre slovenskú spoločnosť a zároveň tak, aby s našou odvedenou prácou bol spokojný aj náš milý ,,pán doktor“ Krištek. Na záver jedno malé vyznanie – rád by som sa touto cestou chcel srdečne poďakovať za všetky spätné väzby od priateľov a spolupracovníkov Igora Krišteka. Cením si aj pretlmočené vyjadrenia, že mňa osobne doktor Krištek so spolupracovníkmi považovali za ,,svoju krvnú skupinu“ a že ma samotný pán doktor označoval ako svojho nástupcu tak v martinskom múzeu, ako aj v kronikárskych aktivitách.

Po smrti Igora Krišteka ma kontaktovali viacerí Turčania so záujmom dozvedieť sa, kde je jeho miesto posledného odpočinku. Väčšina z nich sa celkom prirodzene domnievala, že pri jeho celoživotných zásluhách sníva svoj večný sen na Národnom cintoríne. So súhlasom rodiny však uvádzam, že Igor Krištek spočinul v urnovom háji na Jahodníckom cintoríne (na martinskom sídlisku Ľadoveň). A ak si neprídete uctiť jeho pamiatku priamo tam, spomeňte si na túto vzácnu martinskú osobnosť medzinárodného rangu zakaždým, keď budete vstupovať do obľúbeného martinského skanzenu v Jahodníckych hájoch.

Pán doktor, ďakujem osudu, že Vás zmagnetizoval k nášmu mestu Martin a že nám dvom umožnil sa zoznámiť a spolupracovať!