Pre tých, čo Vás až tak nepoznajú, trošku sa nám predstavte.

Volám sa Ivica Lačná, mám 35 rokov, pochádzam z obce Sklabiňa, kde aj pracujem na miestnom družstve. Práca v poľnohospodárstve je aj mojou záľubou a určitým spôsobom sa stala aj mojim životným štýlom, pretože nech som na ktoromkoľvek konci sveta, v prvom rade ma zaujíma čo tam pestujú a chovajú, aké používajú technológie a ako by som ich mohla použiť u nás v turčianskych podmienkach. Som jednoducho postihnutá svojím povolaním.

Študovali ste na poľnohospodárskej škole. Hneď ste sa zamestnali v tomto obore?

Dá sa povedať, že áno. Po ukončení štúdia som síce nepracovala hneď v prvovýrobe, ale vo firme, ktorá sa zaoberala vývojom softvéru pre poľnohospodárstvo. Takže som bola denne v kontakte s poľnohospodármi .

Mali ste 27 rokov keď Vás zvolili za predsedníčku družstva v Sklabini. Čím ste presvedčili ľudí, že vy budete tá pravá?

To netuším, v každom prípade musím zdôrazniť odvahu našich členov, keď ma poverili vykonávaním takej náročnej funkcie.

Nemali muži predsudky, že ich bude viesť žena? Je to obvyklé, že sú ženy na podobných pozíciách?

Určite sa nájdu ľudia s predsudkami. Ale v dnešných dňoch je už bežné, že ženy riadia firmy, spoločnosti a dokonca štáty. A aj v agrosektore máme ženy na riadiacich pozíciách.

Čo je podľa Vás najdôležitejšie pri riadení poľnohospodárskeho podniku?

Tak ako pri riadení každého podniku je to vytrvalosť, húževnatosť, zodpovednosť, tímovosť, schopnosť komunikovať, plánovať a analyzovať. No a v poľnohospodárstve je to okrem týchto aj vzťah k pôde, zvieratám, prírode a schopnosť rozumieť im.

Pracujete aj vy fyzicky – napr. dojíte kravičky, alebo to všetko skôr len riadite?

Z času na čas áno, ujde sa mi aj nejaká fyzická práca, ale našťastie máme schopnejších pracovníkov ako som ja, takže mne zostáva tá „nepopulárnejšia“ duševná práca. Pre zabezpečenie rovnováhy vo voľnom čase počas letnej sezóny chodím „fyzicky“ šľachtiť kukuricu 😀 do Nemeckého Osterhofenu. Osivo vyšľachtené na tejto stanici potom pestujeme u nás na podniku.

Zo živočíšnej výroby sa zameriavate na chov hovädzieho dobytka a oviec. Na trhu je teraz veľká konkurencia. Ako s tým bojujete?

Náš chotár je svojimi danosťami predurčený na chov prežúvavcov. Ťažké pôdy nižšej kvality, svahovité parcely, vysoký podiel trávnych porastov pôsobí malebne až romanticky, je však náročný na hospodárenie. K jeho údržbe vo veľkej miere pomáha práve chov dobytka a oviec, ktoré vypásaním zachovajú ráz krajiny.

Áno, konkurencia, najmä tá zahraničná, je veľmi silná a jej sila a vplyv neustále narastá, hlavne z dôvodu nerovných podmienok medzi členskými krajinami na spoločnom európskom trhu, zlým nastavením dotačnej politiky, dovozmi lacných potravín a surovín z Južnej Ameriky a Ázie. Ceny našej produkcie sú určované na svetových burzách, takže nemáme takmer žiadnu šancu ich ovplyvniť. Predajná cena mlieka je v súčasnosti na úrovni 0,32 €, za takú cenu sa mlieko predávalo aj pred tridsiatimi rokmi. Na druhej strane ceny výrobných vstupov, hlavne práce, z roka na rok rastú a spôsobujú rozťahovanie cenových nožníc. Bojovať sa s nimi dá rastom produktivity práce, špecializáciou a intenzifikáciou výroby. Za posledných tridsať rokov sme sa stali svedkami zmien, ktoré si vyžiadal tento ekonomický a konkurenčný tlak. Inak povedané v 90. rokoch bola dojivosť na dojnicu na úrovni 3 500 l, dnes prekračuje hranicu 10 000 l.

Z rastlinnej výroby sa teda zameriavate na krmoviny pre výkrm živočíšnej výroby?

Špecializujeme sa na chov hovädzieho dobytka, tomu je pripodobený aj osev. Na ornej pôde pestujeme obilniny -pšenicu, jačmeň, raž a krmoviny- lucernu a kukuricu na siláž. 80 % rastlinnej produkcie sa skŕmi doma. Zvyšnú časť predávame zväčša do slovenských mlynov.

A ako je to s podmienkami pestovania a chovu v Turci?

Turiec je špecifický región. Takmer polovicu pôdneho fondu tvoria lúky a pasienky, tento fakt spolu s prírodnými a klimatickými danosťami regiónu, nadmorskou výškou určuje náš región chovu dobytka a oviec. Tak ako je Žitný ostrov známy ako obilnica Slovenska, Turiec je známy vďaka produkcii mlieka. V Truci sa chová okolo 9000 ks hovädzieho dobytka a 7000 ks oviec. Ročne sa tu nadojí 25 miliónov litrov mlieka. Okrem dobytka a oviec sa tu chová hydina a máme aj rybné hospodárstva. Osev na ornej pôde tvoria najmä obilniny a krmoviny, ale nájdeme v nich aj olejniny – repku, horčicu a strukoviny – hrach, sóju.

Čo podľa vás treba na to, aby sa poľnohospodárstvo dostalo na vyššiu úroveň?

Keď vezmeme do úvahy všetky okolnosti, musím povedať že naše poľnohospodárstvo nie je na zlej úrovni. Naše družstvo sa v produkcii, používaných technológiách a systémoch chovu môže porovnávať so zahraničnými podnikmi. Keby sme mali nastavané podmienky ako nemeckí, francúzski, rakúski poľnohospodári, boli by sme ďaleko pred nimi. A to mi verte, že viem o čom hovorím. V Nemeckom Bavorsku sú chovy, ktoré využívajú väzný systém ustajnenia dojníc, u nás už takmer dve desaťročia nepoužívané, dnes už aj zakázané systémy. V porovnaní s európskym poľnohospodárstvom sa na Slovensku používa najmenej pesticídov, tiež máme najprísnejšie veterinárne a hygienické predpisy v EÚ, takže naše produkty sú na kvalitatívne vysokej úrovni.
Problémom u nás ale je, že neexistuje jasná koncepcia rozvoja zo strany štátu, v porovnaní s ostatnými členskými štátmi máme obrovský investičný dlh, priemerný vek maštalí na Slovensku je 30 rokov. Vo volebných kampaniach stále počúvame o podpore potravinovej sebestačnosti. Škodou však je, že to skončí len pri rečiach a skutky sa nedejú.

Ľudia často nakupujú v akciách najmä zahraničné produkty, nie slovenské. Ako dosiahnuť to, aby Slovák nakupoval domáce?

Určite je to vecou uvedomelosti. Výroba začína spotrebou, teda ak chceme aby sa produkovali domáce potraviny, musíme ako spotrebitelia vytvárať dopyt. Druhou stranou mince je ale kúpna sila obyvateľstva, preto na Slovensku vo väčšine rozhoduje stav peňaženky a nákupy lacnejších akciových potravín.

V roku 2020 ste boli nominovaná do súťaže NAJ Agromanažér. Čo to pre vás znamenalo?

Vhodný priestor a príležitosť odprezentovať celému Slovensku náš podnik, jeho úspechy, za ktorými stoja často ťažké rozhodnutia a svedomitá a ťažká práca celého nášho kolektívu.

Aký je váš vzťah k turistike? Chodievate na výlety tu v Turci?

Som športovo založená, takže ma môžete stretnúť nielen na našich poliach a lúkach, ale aj na horách. Mám rada beh a cyklistiku. Tieto športy sa u nás dajú veľmi dobre pestovať.

Keby ste si mali vybrať jedno obľúbené miesto v našej Turčianskej záhradke, ktoré by to bolo?

Obľúbených ich mám viac, najmä tých v našom chotári. Štepy nad Sklabinským hradom odkiaľ vidno Martin a celú Malo- a Veľkofatranskú panorámu, úžasné miesto sú Jasenské Lazy v smere na Mažiarky. Hotová rozprávková krajina.

Ďakujeme pekne za rozhovor. Želáme veľa pracovných, ale aj osobných úspechov. Veríme, že sa v našom rozhovore veľa ľudí dozvedelo niečo viac o našom poľnohospodárstve. Skutočne si máme čo vážiť.