Myslím si, že ťa zvlášť netreba predstavovať, ale nedá mi – si dlhoročným úspešným atletickým trénerom. Narodil si sa za riekou Moravou v Otrokoviciach a mňa zaujíma, ako si sa dostal do Martina?

Narodil som sa naozaj v Otrokoviciach doma na gauči – maminka to nestihla do pôrodnice (už vtedy som vynikal rýchlosťou). 🙂 Je to už 50 rokov, čo som ako chlapec prišiel študovať na Vojenskú strednú odbornú školu (VSOŠ) v Martine. Pôvodne som chcel ísť na lesnícku školu, ale pre politické postoje môjho otca po roku 1968 som sa tam nedostal. Takže škola v Martine bola takým východiskom z núdze.

Málokto vie, že ako malý chlapec si mal vážne zdravotné problémy, ktoré skoro ohrozili tvoju budúcu športovú kariéru. Čo sa vtedy stalo?

Tesne pred nástupom do 1. ročníka základnej školy som z večera do rána ochrnul. Príčinou bolo vírusové ochorenie obojstranného zápalu bedrových kĺbov. Viac ako rok som bol imobilný (invalidný vozík som nemal, tak ma všade nosili na rukách). Dodnes si pamätám na časté cesty sanitkou do Brna, ktoré som absolvoval poležiačky a vnímal som len koruny stromov. Rodičia boli v mladosti aktívni športovci v telovýchovnej organizácii Sokol, takže šport bol súčasťou našej výchovy, ale aj napriek tomu mali obavy v mojich športových začiatkoch.

Ako si sa dostal k atletike?

Moje prvé atletické kroky súvisia so štúdiom na VSOŠ Martin, kde som na hodinách telesnej výchovy v behoch zametal na chvoste. Tak ma to zdravo nahnevalo a vtedy som začal behať. Sám sebe som bol trénerom. Po prvých úspechoch na Turčianskych hrách mládeže som sa dopracoval k svojmu prvému trénerovi Milanovi Nemčekovi v atletickom klube Strojárne Martin. Zaujímavosťou bolo to, že na tréningy som často v skorých ranných hodinách preskakoval kasárenský plot, čo bolo ešte pred rozcvičkou v kasárňach , ktorá začínala o 6.00 hod.

Zdroj: sport.aktuality.sk

Aktuálne si úspešným trénerom, ale v minulosti si bol aj úspešným atlétom. Ako si spomínaš na svoju športovú kariéru?

V podstate trénovať som začal až v 15 – tich rokoch. Svoju prvú osemstovku som bežal v Zlatých Moravciach na armádnych majstrovstvách ČSSR. Vyhral som, medailu mi odovzdával Jozef Liška, tréner legendárneho bežca Jozefa Plachého. To bol pre mňa významný moment, dokonca som sníval, že z Martina odídem do Dukly Praha.

Rok 1976 bol pre mňa najúspešnejšou sezónou v Martine, kedy som na majstrovstvách ČSSR dobehol na 6. mieste v behu na 800m a bol som nominovaný na ME, ktoré sa konali v roku 1978 v Prahe. Ale človek mieni a život mení. Ako študent Vysokej vojenskej veliteľsko-technickej škole (VVVTŠ) v Martine som na zemiakovej brigáde v tom istom roku dostal žltačku. Zo zdravotných dôvodov som odišiel z VVVTŠ, takmer som skončil aj s atletikou, ale v Martine som zostal pracovať v Strojárňach.

Na tretí pokus som sa dostal na štúdium FTVŠ UK Bratislava a tam pod vedením trénera Štefana Mereša som pokračoval v atletike a vynikal som v behu na 1 500m. Získal som 3 medaily na majstrovstvách ČSSR ( dvakrát zlato a jedno striebro).

Ako si sa dostal k trénerstvu? Mal si nejaký vzor?

Po ukončení FTVŠ ma oslovil Rudko Honner, predseda martinského atletického klubu, aby som pracoval ako vedúci tréner Tréningového strediska mládeže (TSM) v atletike. Tak sa oficiálne začala moja trénerská kariéra v Martine. Asi mojim najväčším ,,trénerským učiteľom“ bol spomínaný bratislavský tréner Štefan Mereš, ktorý paradoxne nebol vyštudovaným trénerom, ale postupne som si našiel svoju cestu, ktorou idem dodnes. Vďaka tejto trénerskej ceste vyrástli v Martine aj reprezentantky ako bola Zuzana Zemková a Ivana Brozmanová – skvelé chodkyne. Preslávil ho Miroslav Vanko excelentný vytrvalec. No a časom sa k nim pridala Lucia Hrivnák Klocová a v tej poslednej dobe aj Gabika Gajanová a Andrej Paulíny.

Lákali ťa aj iné profesie?

Už som spomínal, že pôvodne som chcel byť lesníkom. Po strednej škole som zistil, že vojenský život nie je to pravé orechové, našťastie som našiel zmysel svojej práce v trénerstve, ale musím priznať, že určité obdobie som pôsobil aj ako pedagóg.

Zdroj: rebeca.sk

Mal si počas pedagogickej činnosti ako telocvikár na Gymnáziu Jozefa Lettricha v Martine nejakých zverencov, ktorých si trénoval?

Do školstva som sa dostal vďaka zmenám v roku 1990, kedy zrušili TSM v Martine. Nastúpil som na ZŠ Ul. Eštovova (dnes je to Gymnázium Jozefa Lettricha) k riaditeľovi – telocvikárovi Igorovi Libovi. Súčasťou tejto školy bolo Školské športové stredisko v atletike a stal sa zo mňa, okrem učiteľovania, aj bežecký a skokanský tréner. Najviac si spomínam na mená: Zuzka Trojáková, Dana Holecová, Emil Tomašec, Peter Kapusta, Juraj Gorilák, Táňa Karolčíková a vtedy začala svoju úspešnú bežeckú kariéru Lucia Klocová.

Dlhoročne si trénoval skvelú Luciu Hrivnák Klocovú. Ako si sa k nej dostal?

Ja som sa k nej nedostal. Ona sa dostala ku mne…. najprv som ju odmietol trénovať, pretože v tom čase som mal kvalitnú skokanskú tréningovú skupinu. Nakoniec som vytvoril minibežeckú skupinu, v ktorej bola Klocová, Karolčíková a Gorilák. Tak sa to začalo.
Nedá mi nespomenúť podporu, prajné prostredie a tréningové zázemie, ktoré som mal vďaka riaditeľovi Igorovi Libovi vytvorené na Gymnáziu J. Lettricha. Na to sa nedá zabudnúť.

Spolu s Luciou ste absolvovali štvoro olympijských hier a mnoho iných významných športových podujatí, kde ste zbierali úspechy a medaily. Ktoré z nich si vážiš najviac?

Jednoznačne je to 5. miesto na 1 500m na OH 2012 v Londýne.

Za celú svoju kariéru (ktorá trvala 20 rokov), absolvovala 86 reprezentačných
štartov. 8 krát štartovala na MS v behu na 800 m, kde vybojovala ako juniorka striebro a bronz. 8 krát bojovala na ME v behoch na 800 m a 1500 m. Tu získala ako juniorka zlato, v kategórii do 23 rokov striebro a medzi ženami bronz.

12 krát štartovala na ME družstiev, kde v behoch na 800 m a 1500 m podržala skoro vždy naše reprezentačné družstvo maximálnym bodovým ziskom. Svoju kvalitu preukázala aj v štartoch na Svetovom atletickom finále, kde vo svojej obľúbenej osemstovke skončila na 4. a 5. mieste.

Zdroj: rebeca.sk

Aktuálne trénuješ Gabrielu Gajanovú a Andreja Paulínyho. Vidíš s nimi tiež takú úspešnú budúcnosť ako si dosiahol s Luciou?

Začnem Gabikou. Pochádza z Bobrovca na Liptove a kvôli trénovaniu sa presťahovala a prestúpila na strednú školu do Martina. Aktuálne je študentkou vysokej školy v Bratislave. Trénujem ju 6 rokov. Za ten čas, som mal možnosť zistiť, aký sa v nej skrýva potenciál. Má na popredné umiestnenia v behu na 800m v rámci Európy, ale aj sveta. Zatiaľ najväčšie úspechy dosiahla v dorasteneckej a juniorskej kategórii (ME dorasteniek – 3. miesto, ME junioriek – 3. miesto, ME do 23 rokov – 4. miesto, MS junioriek – 4. miesto). Je kandidátkou na OH 2021 v Tokiu a je stabilnou reprezentantkou Slovenska.

Andrej Paulíny už ukončil atletickú kariéru. Rozhodol sa pre štúdium na Vojenskej akadémii v Liptovskom Mikuláši. Pod mojím vedením získal 3. miesto na mládežníckej olympiáde EYOF a na ME dorastu v behu na 1 500m a na OH mládeže v Argentíne skončil ako najlepší Európan.

Čo pre teba celkovo znamenajú olympijské hry?

Najkrajšia, najväčšia, najúžasnejšia slávnosť športu, športovcov a trénerov. Je to vyvrcholenie prípravy každého športovca, sú to najdôležitejšie a najprestížnejšie preteky v kariére a sen každého športovca.

V roku 2018 si sa stal najúspešnejším atletickým trénerom mládeže, získal si aj iné ocenenia. Čo pre teba znamenajú?

Čo pre mňa znamenajú? Som rád, že moja trénerská práca bola ocenená. Pri výpočte ďalších ocenení si pomôžem citáciou z knihy Športoví veteráni Turca od Martina Ferenčíka:

,,V rokoch 2003 – 2012 bol vyhlásený za najlepšieho atletického trénera roka SR a v rokoch 2001 – 2004 za najúspešnejšieho trénera mládeže. Aj v rokoch 2016 – 2018 sa stal držiteľom tohto ocenenia a ako jediný tréner v republike ho dokázal obhájiť z predchádzajúceho roku (2016). Stal sa tak už jeho sedemnásobným držiteľom, čo je v slovenskej atletike unikát! Za jeho dlhoročné pôsobenie v oblasti športu a reprezentáciu mesta Martin na Slovensku a v zahraničí mu bol v roku 2013 udelený ďakovný list. V rámci slávnostného udeľovania verejných uznaní a ocenení najlepších športovcov ( 22. 2. 2019) mu mesto Martin udelilo Čestné uznanie za celoživotný prínos pre šport. Za dlhodobé prenikavé úspechy s mládežou si prevzal v Bratislave z rúk predsedu Slovenského olympijského a športového výboru Antona Siekela, Cenu Jána Zacharu (26. 4. 2019)“

Zatiaľ je to všetko.

Zdroj: myturiec.sme.sk

Čo by si chcel ešte dosiahnuť v rámci trénerskej kariéry?

Ďalšia olympiáda volá. Uvidím, ako to všetko dopadne. Všetko je otvorené a nič nie je nemožné.

Ako hodnotíš to, že Martin má konečne atletický štadión?

Po dlhých rokoch snaženia (od Rudka Honnera až po Alexandra Lilgeho) atletická dráha je realitou. Je za tým veľa ľudského snaženia, entuziazmu a viery, že sa to podarí. Zatiaľ nejde o atletický štadión, reálne existuje len atletická dráha. Dobudovať štadión znamená dobudovať celý areál. Verím, že v blízkej budúcnosti sa to zrealizuje.

Aký máš vzťah k prírode? Chodíš na turistiku tu v Turci a okolí?

Pred atletikou ako chlapec som sa venoval skautingu. Ten bol na Morave veľmi populárny a pobyt v prírode bol jeho prirodzenou súčasťou. Odtiaľ pramení láska k prírode a možno práve preto mi Turiec doživotne prirástol k srdcu. Krása Turca je bezhraničná a samozrejme chodím nielen na turistiku, ale v posledných rokoch brázdim doliny hlavne na bicykli.

Keby si si mal vybrať jedno obľúbené miesto v našej Turčianskej záhradke, ktoré by to bolo?

Jedno miesto? To sa nedá. Jedným slovom Turčianska záhradka.

Ďakujeme pekne za rozhovor. Verím, že ste sa o tomto (myslím, že už našom) Turčianskom reprezentačnom trénerovi dozvedeli viac. Vďaka ľuďom ako je pán Slouka stále vychovávame skvelých atlétov. Veríme, že jeho profesionalita a chuť trénovať vydrží čo najdhšie a ešte vychová pár reprezentantov. Verím, že sa vám tento rozhovor páčil. Lebo nám áno.