Pre tých čo Vás až tak nepoznajú, pochádzate z Martina a študovali ste na Gymnáziu Viliama Paulinyho – Tótha, kde ste založili aj študentský časopis. Boli toto práve Vaše začiatky s novinárčinou?

Áno, to bol presne ten moment. Vybrala som si skvelé miesto na začiatok, stretla som sa s veľkou podporou aj od učiteľov.

Ako spomínate na študentské časy na gymnáziu?

Gymnázium som mala naozaj rada, a to, že mi vedenie dokonca odsúhlasilo priestor na redakciu, možnosť predávať časopis v bufete a občas ísť na pracovné stretnutia počas vyučovania, som vtedy považovala za prirodzené. Dnes to spätne hodnotím ako malý zázrak. Pamätám si prvý deň s triednou profesorkou a viem, že už vtedy som odpovedala jasne. Hneď na začiatku som vedela, že pôjdem študovať žurnalistiku. Dokonca som menovala aj konkrétnu univerzitu, fakultu a katedru a celé 4 roky som šla priamočiaro za tým. Vášnivou odbočkou mi bola gymnaziálna matematika, až na gymnáziu som vďaka famóznej učiteľke Květoslave Štefánikovej pochopila tú vedu a dokonca som zvažovala, že si ju dám ako piaty nepovinný maturitný predmet. Len tak pre radosť,  ale napokon som bola v tom ročníku už tak novinársky vyťažená, že som si to rozmyslela.

Pracovali ste aj v TVT, Rádiu Twist, písali ste pre Nový Život Turca aj pre denník SME. Čo Vás z toho bavilo najviac?

Vždy ma bavilo to, čo bolo práve aktuálne. Dodnes používam v praxi prvé zručnosti, ktoré som sa naučila pri nakrúcaní prvej reportáže v Televízii Turiec. Napríklad taká banalita, v ktorej ruke držíte mikrofón podľa toho, z ktorej strany vás sníma pri rozhovore kamera. Keď je kamera zľava,  tak držíte mikrofón v pravej ruke, keď naopak, tak naopak, vyzerá to lepšie, nepcháte potom plece do záberu. Mnohí moji kolegovia o tom pravidle nikdy nepočuli. A hľa, ja ešte na gympli v TVT. Ale z vymenovaných bolo najvážnejšie pôsobenie v rádiu Twist, ktoré sa neskôr premenovalo na Rádio Viva. Pracovala som tam intenzívne popri vysokej škole, exaktne 3 roky a 3 mesiace, naučila som sa tam veľmi veľa a moja aktuálna práca je pokračovaním toho, čo som začala robiť tam. A to je politické spravodajstvo.

Kedy ste zistili že chcete byť reportérkou? Čo Vás k tomu viedlo?

Mala som 15 a zistila som, že ma fyzika až tak veľmi nebaví, aby som mohla študovať astronómiu. Okrem tohto hobby som vedela o sebe, že som silná v písanej tvorbe, takže som si povedala, že novinárčina by mohla vyjsť. 

Čo Vám dáva a naopak o čo Vás oberá táto profesia?

Vôbec nepremýšľam nad tým, o čo by ma mohla oberať. Pre čokoľvek sa človek rozhodne a robí to s vášňou, už asi nemá zmysel šprtať sa v tom, čo mu to potenciálne berie. Mám tam klapku, vôbec sa neviem vyjadriť. A dáva mi presne taký priestor na pracovnú sebarealizáciu, aký som očakávala. Viem informovať, neraz pomôcť, niečo vyriešiť a občas aj zabaviť. Pracujem s audiovizuálnou technikou, ďalšia obľúbená činnosť. Takmer pri každej téme sa niečo naučím, musím veľa čítať a veľa sa dozvedať, čo mi maximálne vyhovuje, keďže som dušou tá „bifľoška“, učím sa celoživotne rada.  Ale nie naspamäť, chápeme sa, normálne ma to baví. Ako bonus, mám skvelého zamestnávateľa a viem si manažovať pracovný čas na nárazové šichty a potom mať primerané voľno pre rodinu.  „Work-life balance“ si sama sebe hodnotím ako veľmi slušný.

Od roku 2007 pracujete v TV Markíza, bolo ťažké sa tam dostať?

Nebolo, ale má to svoje dôvody. Nebola som už neskúsené ucho, keď som prejavila záujem o televíznu žurnalistiku a zároveň, keď TV Markíza hľadala nových reportérov. Nastala dobrá priesečnica situácií. V rádiu sa skomplikovali pomery a chcela som zmeniť miesto. Cez konkurz som nešla, bola som na pohovore a odovzdala som životopis a ukážku spravodajskej tvorby z rádia. Vybrala som si spravodajské reportáže, ktoré mi citovala Markíza, lebo priniesli nejakú novú informáciu. Vstup do televízie som si naozaj užila.

Nezabudni si prečítať aj článok o Michalovi Meškovi – CEO Martinusu

Venujete sa najmä politike a parlamentnému dianiu. Nelákajú Vás aj iné oblasti?

Nelákajú a keď občas mám chuť na niečo nezvyčajné, v redakcii to nemáme tak prísne rozdelené, aby som nemohla občas spraviť aj čosi mimo svoj „rezort“. Už som robila reportáž o rozbehu hubárskej sezóny aj o levanduľovom víne na Morave. A vlastne legendárnou bola jedna z mojich prvých, samozrejme hneď mi dali službu na 24. 12. a ja som spolu s ľadovými medveďmi aj s mikrofónom v mraze v plavkách vliezla do vôd Zlatých Pieskov. Ešte pred politikou som pokrývala rezort školstva a tam som vyhorela, načisto som sa zamotala do interných problémov učiteľov, ktorí sa nechceli vyjadrovať do reportáží a prestala som byť produktívna. Dohodli sme sa, že ma skúsime vyliečiť politikou, o ktorú som sa beztak  usilovala a odvtedy nemám potrebu meniť. To je oblasť mimoriadne široká, v zásade sa cez ňu prelína celé spoločenské dianie. Teraz počas pandémie  som sa venovala do hĺbky aj testovaniu a niektorým ďalším procesom. Vášnivo sa venujem voľbám a tvorbe legislatívy.

Dennodenne sa stretávate s politikmi, my ostatní ich vidíme väčšinou len cez televíznu obrazovku. Je s nimi ťažká práca a dlho ste si na to zvykali?

Je s nimi asi taká istá ťažká práca ako s akýmikoľvek inými ľuďmi. Taký „wau“ pocit, že sa stýkam s verejne známymi osobami mi vyšumel ešte počas gymnázia vďaka tvorbe do školského časopisu. Prvé stretnutia so spevákmi, hercami, byť v zákulisí, robiť rozhovor s ministrom, predsedom parlamentu, s premiérom. Človek pomerne rýchlo zistí, že ľudia známi z obrazovky sú tiež z mäsa a kostí, niektorí sú príjemní, niektorí nie, z niektorých politikov aj hlava vie rozbolieť, ale väčšinou sa to nevymyká akejkoľvek inej práci s ľuďmi.  Rovnaký podiel ješitných aj nad vecou ako je v celej populácii.

Určite ste s nimi zažili aj nejaké trapasy. Ktorý sa Vám vryl najviac do pamäti?

Taký, čo mi prvý napadol vám neprezradím, lebo aj keby som nemenovala, bolo by zo situácie zrejmé o koho ide a spúšťačom trapasu bol istý  „hendikep“, čím som sa samozregulovala, že to nie je vhodné. Skôr sa stal trapas napríklad Bélovi Bugárovi. Zo srandy mi poťahal mašľu na šatách a tá mu ostala v ruke. Šaty našťastie ostali na mne. Občas sa mi stane, že niekto na koho sme boli dlho zvyknutí, že je  v nejakej funkcii, oslovujem ho tou funkciou aj naďalej. Už som „pán premiér“ povedala aj   Ficovi aj Pellegrinimu a to už premiéri vtedy veruže neboli.  Funkciový autopilot sa v mozgu občas zadrhne.

Ste mamina dvoch detí, pracovali ste aj počas materskej? Nie je teraz problém skĺbiť prácu s rodinným životom?

Nie je problém to skĺbiť, lebo mám aj manžela a to vcelku skvelého. Denne fungujeme na krízových logistických poradách a vo výsledku nám to ide relatívne hladko. Odkedy som mamou,  nerobím na plný úväzok, aj keď ten čiastočný robím vnútorne naplno, lebo ma to aj po rokoch skutočne baví. Sú aj ťažšie obdobia, aj ľahšie, ani jednu materskú som nebola doma 3 roky, nastupovala som skôr, ale naozaj na menej dní v týždni. A počas oboch materských som participovala aj na nejakých menších aktivitách, takže mám za sebou aj strihanie v strižni s bábätkom, nakrúcanie s dieťaťom v šatke a podobne.

Vraciate sa aj naspäť do Martina? Chodievate spolu s rodinkou turistikovať aj tu v okolí?

Vraciam, aj keď nie nejako často. Rodičia bývajú v byte, nás už je dosť veľa, takže väčšinou nechodíme celá tlupa. Ale keď tu sme, snažím sa niekam vybehnúť, mám svoje obľúbené miestečka aj v Turčianskej záhradke.

Ak by ste si mali vybrať jednou obľúbené miesto v našej Turčianskej záhradke, ktoré by to bolo?

Pri tejto otázke som sa zasekla. Že jedno… To som fakt v keli, keď jedno. Naposledy najintenzívnejšie som precítila ferratu na Martinské hole. Aj celá dolina, ktorá predchádza zaistenej etape bola pre mňa novinkou, netušila som, že máme cestičky porovnateľné so Slovenských rajom. Ale veľmi mám rada celý pás dedín, polí, lesov aj kopcov od Turčianskeho Jasena po Blatnicu. Tam je to s tými všetkými rozhľadňami také echt turčianskô na dlani.

A naopak chýba Vám v Bratislave, resp. Stupave niečo, čo doma v Martine máme?

Chýbajú mi o čosi vyššie kopce, ale Malé Karpaty sú tiež úžasné. Chýba mi občas Národný cintorín, považujem ho za krásny. V Bratislave sú tiež niektoré krásne, ale v Stupave, kde žijem sa nikdy len tak nejdem prejsť a zapáliť sviečku nejakému dejateľovi z minulosti. V Turčianskej záhradke na jar rastú hojne prvosienky, u nás sú veľmi zriedkavé, máme skôr záľahy snežienok, ale tie sa nezbierajú do čaju a nie sú ani tak voňavé. Prvosienky alias kašky sú z hľadiska vône moje najobľúbenejšie kvety. Aj podbeľu je napríklad u nás menej, ako som bola zvyknutá v Martine a okolí. Klinčeky tiež minimum, v Turci sú kade tade.  A na záver to najdôležitejšie,  samozrejme, ocenila by som mať bližšie rodičov.

Na záver by sme chceli ešte raz poďakovať pani Törökovej, že si našla čas zodpovedať naše otázky a mohli sme sa o nej dozvedieť viac. Obzvlášť si to vážime, pretože v čase, keď sme jej posielali otázky mala každý deň reportáž v televízii Markíza. Od rána sedávala na plánovaných tlačovkách vládnych predstaviteľov, následne s nimi riešila otázky (mnohé z nich sa pýtali sami jej sledovatelia na jej Instagrame) a popri tom ešte zvládala aj výlety s deťmi. Preto si veľmi vážime čas, ktorý venovala odpovediam na naše otázky. Veríme, že ste sa o nej dozvedeli viac a tešíme sa na ďalší rozhovor s niektorým z našich Turčanov.