Adam, predstav sa našim čitateľom?

Moje meno je Adam Žilák, momentálne pôsobím ako osobný tréner v Martine a venujem sa futbalu na nižšej úrovni. V poslednej dobe sa mi podarilo dostať do komentátorského kresla, takže skúšam aj šport z opačnej stránky. Jednoducho môj život je šport.

V minulosti si hrával futbal na vrcholovej úrovni. To ťa priviedlo až do mládežníckej reprezentácie. Ako si spomínaš na toto obdobie?

Bolo to samozrejme veľmi krásne obdobie, kde som hral proti svetovým hráčom ako sú Varane, Griezmann, Lacazete a iní. S odstupom  času to vnímam trošku intenzívnejšie, športovec si počas kariéry tie momenty moc neuvedomuje a nepripisuje im nejakú vážnosť. Ako som spomínal vyššie, boli to nádherné časy. Je ťažko vysvetliť, čo pre vás znamenajú, ak človek nešportoval. Vyrastať v kolektíve od mladého veku, ťahať za jeden povraz, tešiť sa a smútiť spoločne. Ťažké časy patria k tomu. Šport vám dá do života strašné veľa emócii a spomienok.

Prešiel si viacerými mužstvami (Fomat, Žilina, Zlaté Moravce, Podbrezová, Borčice až do Oravského Veselého), kde to v tebe zanechalo najväčšiu stopu? Či už kladnú alebo zápornú.

Vo Fomate som vyrastal a prežil som tam pekné časy, ktoré vyvrcholili víťazstvom v Nike cup (Majstrovstvá SR) neskôr som sa tam vrátil do mužského futbalu a na to obdobie nemám veľmi pekné spomienky a mrzí ma ako to momentálne funguje a vyzerá v Martinskom futbale. Verím, že sa situácia zlepší a nájdu sa rozumní ľudia, ktorí tomu dajú zmysel a smer. Aj keď takí sa v klube nachádzajú.

Žilina mi dala možnosť nastúpiť a začať kariéru vo veľkom futbale, kde som debutoval ako 17 ročný v Európskej lige pod vedením Pavla Hapala (súčasný tréner SR). Tam som zažil futbal na najvyššej možnej úrovni na Slovensku a som za to veľmi vďačný. Profesionalita, veľké osobnosti a láska k futbalu . Do Zlatých Moraviec som putoval na hosťovanie, keďže v Žiline bola veľká konkurencia a to bol môj druhý najobľúbenejší klub, kde som si futbal užíval. Bolo to vydarené obdobie až do momentu, kedy prišlo zranenie kolena, ktoré bolo začiatok konca profi kariéry.

Potom môj futbalový život nenabral správny smer a intenzitu, prišlo skôr trápenie. Možno to bolo aj zapríčinené mnohonásobným zranením kolena. Momentálne hrávam za Oravské Veselé, kde fungujeme v trošku inom režime na aký som bol zvyknutý, ale pri súčasných aktivitách si už ani úprimné neviem predstaviť inú variantu.

Prečo tvoja kariéra profesionálneho futbalistu skončila tak skoro – vo veku 24 rokov?

Zranenie kolena, ktoré som opisoval vyššie ma vyradilo približne na 2 až 3 roky  futbalového života a to je v športe strašne dlho. Aj keď som sa pokúsil o reštart, koleno to zo začiatku nevedelo zniesť a či už psychický blok alebo problémy s kolenom mi nedovolili vrátiť sa na 100 % percent. A ako klinček tomu celému dala situácia vo futbale, ktorá ma postihla. Najprv Borčice, kde sa majiteľom v strede sezóny rozhodol skončiť s futbalom a nakoniec vo Fomate, kde to takisto padlo na základe financií. To by nebol taký problém, keby hrali so mnou čistú hru, ale to by som nerád rozoberal .

Vieš si predstaviť, že by si sa ešte vrátil na vrcholovú úroveň, či to už dnes nie je pre teba?

Vrcholná úroveň už nie je pre mňa. Tým, že sa venujem cvičeniu a poznám svoje telo, sám vidím, že na každodenné behanie a trénovanie už to nie je. Keď sa chcete venovať športu na najvyššej úrovni, tak tomu musíte dávať maximum. Maximum znamená všetok voľný čas, dreť na tréningoch a to by som asi nezvládol.

Hrávaš v III. lige za Oravské Veselé práve proti Fomatu Martin (klub, kde si vyrastal). Ako vnímaš tieto zápasy? Poprípade, nerozmýšľal si vrátiť sa späť do Martina?

Vždy rád hrám proti klubom, v ktorých som hrával a niečo prežil. Podarilo sa nám postúpiť v pohári a ak Žilina zvládne zápas s Námestovom, budú hrať s nami. Po dlhej dobe si zahrám opäť proti MŠK. Určite by som sa rád vrátil do Martina. Bohužiaľ nie do klubu, ktorý tu v súčasnosti je, respektíve aby som lepšie napísal – nie pod ľudí, ktorí ho organizujú a riadia. Pozerám sa na to už aj z inej strany. Inak ako futbalista a nepáči sa mi veľa vecí a nie som stotožnený ako sa tam veci robia. Je mi to určite ľúto.

Poďme ďalej od futbalu. V súčasnosti okrem neho robíš aj osobného trénera. Ako si sa k tomu dostal?

Tým, že som si prešiel zranením a zranenie je vždy spojené s rekonvalescenciou. Chcel som sa veľmi vrátiť na trávniky lepší, silnejší a myslím, že sa mi to aj podarilo. Len veci sa vyvinuli inak a tie som ovplyvniť nemohol. Takto som pričuchol k cvičeniu a zostalo mi to dodnes. Mal som vedľa seba človeka, ktorý tomu rozumel a ďakujem mu za to, aký smer mi ukázal pri cvičení a k správaniu sa k vlastnému telu.

Vyzerá to tak, že ťa baví pomáhať ľuďom posúvať svoje limity. Sú niektorí ľudia, respektíve ich príbehy, ktoré ťa dostali a urobili najväčší pokrok?

ÁNO, baví ma to neuveriteľne. Mám takú životnú filozofiu, že človek by mal vždy dosiahnuť svoje fyzické maximum a nedovoliť nechať schátrať svoje telo. A tým ako to robím sa mi to len potvrdzuje. Nerád by som špecifikoval konkrétny príbeh, lebo ich je mnoho. Ľuďom sa zlepší hlavne kvalita života, majú viac energie, dokážu sa venovať deťom, môžu ich zobrať na miesta, kde by ich pred tým nemohli a to sú chvíle a momenty, kedy si uvedomíte, že to má zmysel. Nie je to o tom, aby bol niekto o 20 kg ľahší. Ide o kvalitu života a tá je dôležitá. Na druhej strane ma mrzí ako sú ľudia vzdelaní, čo sa týka stravovania a základných princípov. Vôbec tomu neprikladajú nejakú vážnosť.

Sám máš priam ideálnu postavu. Pravdepodobne sú za tým roky driny.

Ja som športovec telom aj duchom a príde mi to prirodzené. Pre niekoho to možno vyzerá, že niečo silím – hrotím, pre iného naopak. Každý má na to inú optiku a ja robím to, čo ma baví. To, čo milujem a prináša to samozrejme aj „ideálnu postavu„. Aj keď nerád používam slovíčko ideálna, optimálna, pekná, škaredá. Každý má svoj  genetický predpoklad a treba ho prijať taký, aký je a vždy pristupovať ku každému individuálne.

Existuje aj ľahšia cesta ako sa dostať k takej postave?

Nič nemôže byt silené a musí to ísť priamo z vás. Musíte to mať jednoducho radi. Ľudia majú radi rozličné veci. Jeden rád dvíha činky, druhý sa zdvíha na hrazde, tretí behá, atď. Každý by si mal vybrať to, čo ho napĺňa. Úprimné si myslím, že všetci máme radi šport. Šport je hra a každý sa rád hrá. To máme jednoducho v sebe.

V posledných voľbách si kandidoval za poslanca do mestského zastupiteľstva. Čo ťa k tomu viedlo?

Mojim snom je hlavne zmeniť situáciu v športe v meste Martin. Mám pocit, že to robia ľudia, ktorí to neberú ako poslanie, ale ako biznis a tam to vždy stroskotá. Mal som pocit, že takto by som sa mohol k tomu dostať bližšie a skúsiť ho pozitívne ovplyvniť, žiaľ nepodarilo sa to. A druhá vec, na ktorej mi záleží je dostať do povedomia ľudí trochu viac našu prírodu a jej ochranu.

Plánuješ aj v budúcnosti kandidovať znovu?

ÁNO, určite plánujem. Už teraz veľa sledujem ako to inde funguje, mám svoje predstavy a uvidíme, či sa mi podarí tam prebojovať a presadiť svoj názor.

Máš popri všetkých tvojich povinnostiach aj časť si zájsť do prírody?

Počas obdobia Covidu som chodil stále do prírody, dokonca na Lysci sme boli na východ slnka. Tuším bolo 5 hodín, takže to stálo za to. Teraz je toho čašu menej a hlavne energie. Tým, že mám aj zápasy, nejaké túry momentálne neprichádzajú do úvahy, ale keď bude voľnejšie obdobie určíte sa niekam vyberiem.

Ktoré miesto v Turci je pre teba najkrajšie?

Okrem kopcov navôkol sa veľmi rád chodím prechádzať do Jahodníckych hájov, vždy sa tam odreagujem. Škoda, že to tam vyzerá ako vyzerá. Pomaly nám les mizne pred očami, smutné.

Pochodil si veľa miest na Slovensku. Je niečo, čo v Turci máme a inde to chýba?

Myslím, že Turčianska kotlina ako taká je jedinečná a na Slovensku som v žiadnom takom peknom kraji nebol.

Adam, veľmi pekne ďakujem za tvoj čas a hlavne za možnosť sa o tebe dozvedieť viac. Verím, že sa Vám náš rozhovor s Adamom Žilákom – osobným trénerom páčil. Ak chcete sledovať Adama podrobnejšie, tak urobíte najlepšie, ak si ho nájdete na Instagrame.